Bi-Kulturalita I

A prišlo to zas. Komentár z úst cudzinca o tom, aká som európska. Tentokrát to bol Amík. Ale keď som žila v Írsku, zopárkrát mi povedali, že som strašne kontinentálna. Ale prevažuje prívlastok Európanky.

Viem si predstaviť, že by som sa predstavovala ako Európanka. Ale väčšina ľudí by to asi brala ako pokus zakryť moje východoeurópske korene. Som Slovenka. Zrejme nie čistá. Niekde pri pradedkovi sa to pomiešalo. A určite nie iba z jednej strany. Ťažko by ma niekto presvedčil, že v Európe žije niekto jedinej národnosti. A už vôbec nie v takej zmiešanej oblasti ako je južné Slovensko. Priznajme si to. Sme tu zmiešaní. Keď príde cudzinec, ako dezert mu odporučíme somlói. To je európanstvo. Je to také multikulti. (Alebo ako som sa to snažila originálne pomenovať – bi-kulti.)

Lenže aj tomu treba prísť na chuť. Niekto sa bude fest biť do hrude, že je Slovák ako repa a Maďari sú ******. Funguje to aj opačne. Medzi primitívami. Ako keby to bolo také dôležité. Je to číre ignorantsvo. Hádať sa o národnostiach, náboženstve, sexuálnej orientácii. Teraz žijem niekde, kde nikomu nezáleží na tom, odkiaľ si, lebo každý odniekiaľ prišiel. Na národnosti tu nezaváži. A práve preto, že je ich tu toľko, človek prirodzene pociťuje lásku k vlasti. Spoznáva iné krajiny, stále jasnejšie vidí odlišnosti, no aj spoločné znaky. …A domáce slovensko-maďarské facebookové hádky mu prídu ešte hlúpejšie. Keď som dnes zbadala, ako nejaký úžasný slovenský pseudopatriot opäť obhajuje svoju milovanú domovinu pred hnusnými susedmi, ktorí mu ju chcú ukradnúť, prvýkrát som sa rozhodla vyjadriť svoj názor.

Nadávate tu na seba, ale pritom o sebe neviete vôbec nič. Koľko tu už vedľa seba žijete? (Odignorujme 13-ročných provokatérskych faganov.) A čo ste sa o sebe naučili? Poznáte napríklad maďarskú hymnu? Viete mi vymenovať 5 maďarských hudobníkov? – Dobre, to je jednoduché, ale čo tak vašich 5 najobľúbenejších maďarských filmov? A to sa nepýtam na žiadnu históriu alebo politiku. Veľmi slabá stránka našich mladých. (Ak sa teraz chcete hádať o tom, že Maďari nepoznajú slovenskú kultúru a to tu žijú, že nevedia ani ceknúť po slovensky, a predkladať ostatné typické argumenty, tak ich, prosím, prehltnite a čítajte ďalej, lebo slovensko-maďarský „konflikt“ nie je podstatou tohto článku.)

Ak ste ukončili reflexiu nad negatívami prílišného nacionalizmu, presuňme sa k ďalšej hrôze. Nedostatočnému váženiu si domoviny. Takmer tak veľmi ako tí, ktorí nadávajú na ostatné, mi vadia, tí, ktorí nadávajú na vlastné – a tiež ho nepoznajú. Typický faktor – westernizácia. Všetko západné je lepšie. Všetko? Nechce sa mi to rozoberať, ešte by sme dospeli k debate o kapitalizme. To, na čo chcem poukázať je, že východ vôbec nepoznáme. V škole nás o ňom nenaučili takmer nič, v telke ho nevidíme. Akoby ani neexistoval.

Je tu toľko národností a krajín. Toľko jazykov. Toľko kultúr. Tak blízko seba. Je to tak úžasné. Vzrušujúce. Lebo všetky tie krajiny sú úžasné a vzrušujúce. Nemám potuchy, čo znamená byť Európanom, ale viem, že v určitej miere sa to prejavuje otvorenosťou a rozhľadenosťou; rozmanitosťou a komplexitou. Francúzskym vínom, talianskou pizzou, českým pivom, slovenskou bryndzou, maďarským gulášom, ruskou vodkou; Brelom, Jovanottim, Krylom, Mullerom, Presserom; Proustom, Ecom, Kunderom, Kraskom, Adym, Dostojevskym; Truffautom, Fellinim, Formanom, Kadárom, Tarrom či Tarkovskym.

…A tak mi napadlo – čo tak písať o európskom umení? Alebo ísť detailnejšie do „nášho“ slovensko-maďarského? Hej, preskúmajme našu vlastnú bi-kulturalitu.

Nicc