Homo štempeľus alebo v Komárne sa rodí pekná vec
Sú úradníci, ktorí ráno pred odchodom do práce namiesto Otčenáša a Zdravasu si opakujú „neznášam svojich klientov!“ a ich prístup k celému dňu tak aj vyzerá. Prstom ukazovať sa nepatrí, zato pohľad do zrkadla ešte nikomu neublížil.
Určite ste sa s takým človekom už stretli. Jeho pečiatka má moc „pohnúť“ svetom – tým vašim Určite, veď ju potrebujete – a slová „nedá sa“ alebo „to nepôjde“ sú vašou nočnou morou a jeho silnou zbraňou.
Lenže to vás najskôr musia vziať na milosť dvere do kancelárie tohto človeka. Vinie sa z nich vôňa kávy, možno čaju, občas úder pečiatky, boli časy keď ste podľa charakteristického zvuku písacieho stroja vedeli minimálne to, či vnútri niekto je. Neskôr tento zvuk vystriedalo škrípanie ihličkovej tlačiarne. Sedeli ste na dlhej, väčšinou beznádejne ponurej chodbe s jednou-dvoma žiarovkami „dvadsiatkami“ ktorých svetlo stačí akurát na to, že zbadáte číslo kancelárie, prípadne meno všemocného vládcu pečiatky.
Ale poďme preč od týchto depresivnych predstáv k príjemnejším reáliám.
V Komárne chce od januára vzniknúť klub pre 6-10 ročné deti s okuliarmi. V ústrety nám vyšlo CVČ a aj Mestský úrad, preto verím že čoskoro môžeme aj vám osobne povedať – zoberte medzi nás vaše dieťa a vy si pokojne choďte urobiť sobotný nákup. Deti s okuliarmi totiž v škole mnoho krát potrebujú na niektoré aktivity viac času a učitelia to veľakrát riešia tým, že ich od nich zdanlivo oslobodia, no deti vedia o čom to je… Ale viete čo? Držte nám palce aby sme mohli čoskoro začať.
TEXT: Eka Balašková, autorka je predsedníčkou Základnej organizácie Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska v Komárne
