Zúrivá charita

Asi som už postihnutá rokmi dobrovoľníctva, no bezdomovcom, ľuďom v rôznych krízových centrách či v ústavoch sociálnej starostlivosti prajem, aby boli Vianoce dvanásťkrát do roka. Boli by totiž viditeľní po celý rok.

Lebo ono je to tak. Pred Vianocami sa koná „milión“ koncertov, bazárov, punčov a čo ja viem čoho, lebo treba podporiť tých najbiednejších. Politik podáva darček dievčatku s DMO, jeho pani manželka štedro naberá kapustnicu bezdomovcovi, podnikateľ mu k tej miske kapusty pridá topánky ktoré on už nevynosí…

Že som cynická? Takto pred Vianocami že sa to nehodí lebo ľudia majú byť k sebe dobrí? A práve o tom to je! V júni okolo toho istého bezdomovca veľa ľudí zhnusene prejde, od dievčatka s DMO radšej odvráti pohľad a manželka politika vyhodí pol kila niečoho, čo im zostalo zo včerajšej party synovej oslavy, lebo veď „u nás sa to už nezje…“

Lojzo a M. Žbirka v jednej starej piesni spievajú „Každý deň budú vraj Vianoce“. Ja dodávam – nebudú. Ale správať sa tak k sebe môžeme. Aspoň to skúsiť sa oplatí …

TEXT: Eka Balašková, autorka je predsedníčkou Základnej organizácie Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska v Komárne