Tarr s Vlčekom sa pripravujú na Rio

Slovenský zväz kanoistiky vyhlásil v januári na slávnostnom galavečeri výsledky zväzovej ankety o najlepších športovcov roka 2015. Zrodil sa tam trojitý komárňanský úspech. Kajakárom roka sa stal Juraj Tarr, výkonom roka bolo zlato z MS v Miláne v kategórii K4, v ktorej naši dvaja borci pádlujú a najúspešnejším klubom pre minulý rok je práve ten komárňanský.

Napriek týmto a mnohým ďalším úspechom sme s Jurajom Tarrom (striebro z olympiády, štvornásobný majster sveta) a s Erikom Vlčekom (striebro a bronz z olympiády, desaťnásobný majster sveta) prebrali prípravy, ktoré sú už v plnom prúde. Blížiacim sa vrcholom je totiž olympiáda v brazílskom Riu.

Juraj, aké si mal pocity, myšlienky po ocenení?

T.: Je jedným z najväčších odborných uznaní zo strany slovenskej kanoistickej spoločnosti. Samozrejme, ako každý, aj ja som túžil po tejto cene. Podarilo sa mi ju získať ako 36-ročnému a nesmierne sa z nej teším. Avšak nebola mojím hlavným cieľom, nejakú dobu sa sústreďujem už len na Rio.

Erik, Ty si sa stal kajakárom roka už sedemkrát.

V.: Bolo by už trápne, keby som tento rok titul získal opätovne ja (smiech). Juro si toto uznanie zaslúžil. Aj ja by som hlasoval na neho.

T.: Je ťažké rozhodnúť o tom, kto by sa mal stať kajakárom roka, keďže sme na jednej ľodi. A dokonca ani nie dvaja, ale niekedy dokonca štyria. Ocenenie by si rovnako mohol odniesť aj Erik, Denis Mysák alebo Tibor Linka, či Peter Gelle, ktorý sa na olympiádu dostal v disciplíne K1. A ešte sme nespomenuli našich mladých. Sme malá krajina, ale máme veľa vynikajúcich kajakárov.

A títo vynikajúci kajakári sa vychovávajú v komárňanskom klube. Čo pre vás znamená patriť k tomuto klubu?

T.: Tu sme vyrastali, tento klub pre nás znamená druhý domov. Sme naň veľmi hrdí. Deväťdesiatdeväť percent slovenských olympionikov a majstrov sveta pochádza z Komárna. Ostatným klubom sme vzorom, určujeme trendy, ktoré ostatní nasledujú.

Olympiáda, Majstrovstvá sveta, Majstrovstvá Európy – počas svojej kariéry ste už získali mnoho ocenení. Na ktoré ste najviac hrdí?

V.: Pre športovca je vrcholom kariéry olympiáda. Aj pre mňa sú najcennejšími mediale z olympiády – strieborná a bronzová. Avšak všetky zlaté medialy majú špeciálne miesto v mojom srdci. A za všetkými medialami je obrovský kus práce.

T.: Striebro z olympiády má pre mňa veľký význam. Po jeho získaní v roku 2014 sme ale v dvoch disciplínach vyhrali majstrovstvá sveta. Ani to nebol ľahký a každodenný výkon. Potom sme v roku 2015 vyhrali disciplínu K4. Počas ďalších dvoch rokov tri tituly majstrov sveta. Ani jednu z tých medailí nerozdávali na ulici, o všetky sme tvrdo bojovali. Ako hovorí Erik – som hrdý na všetky. Mediale majú v našich domovoch vyhradené, dobre viditeľné miesto, v sklenenej vitríne.

Čas letí, o niekoľko mesiacov tu máme. letné olympijské hry v Riu. Tipujem, že sa v plnom prúde pripravujete.

V.: Do polovice októbra sme trocha oddychovali, regenerovali, ale odvtedy už tvrdo pracujeme. V novembri sme boli vo vesliarskom kempe v Abu Dhabi, lebo tam je aj teraz teplo. V zime totiž nemôžeme ísť doma na vodu. Musíme si dávať pozor na zdravie a musíme sa poriadne obliecť, čo potom obmedzuje aj náš pohyb. V januári sme sa zúčastnili bežeckého sústredenia v rakúskych Alpách.

Prečo práve bežecké?

T.: Ku kajaku je to vynikajúcim doplnkovým tréningom. Celé telo je v pohybe a zvyšuje aj kondíciu. Zvyčajne trénujeme hornú časť tela a je dôležité, aby sme nezabudli ani nohy. Aj zo samotnej rozmanitosti tréningov máme dobrý pocit. Kajakový tréning sa neskladá iba z veslovania, zimná príprava sa odlišuje od letnej. V zime veľa beháme, plávame a cvičíme s činkami. Okrem toho máme výborný výukový bazén, tam sme zvykli veslovať.

V.: Máme kombinované tréningy. My už nepotrebujeme priberať na svalstve, preto sa zameriavame na to, aby sme vedeli čo najefektívnejšie pohybovať tie, ktoré už máme. Bolo by úplne zbytočné mať ešte 10 kg svalstva, ktoré neviem používať – iba by sme si to svalstvo vláčili so sebou v člne.

Koľko trénujete denne, keď ste doma?

T.: Približne štyri až päť hodín, doobeda dve až dve a pol hodiny a poobede takisto. V zimnom tréningovom pláne striedame rôzne tréningy. Viac už trénovať nemôžeme, lebo niekedy musíme aj regenerovať. Do prvého dlhšieho tréningového tábora ideme 25. februára na šesť týždňov do Kalifornie. Až tam začneme veslovať a aj prípravu na vode.
Na olympiáde budete súťažiť v disciplínach K2 a K4. V K4 aj s Denisom Myšákom a Tiborom Linkom.

Ktorá zostava má podľa vás väčšie šance?

V.: S „káštvorkou“ sme sa stali minulý rok majstrami sveta, takže táto zostava má teoreticky vyššiu šancu vystúpiť na stupne víťazov. Disciplína K2 je vyrovnanejšia, ale dopredu sa to nikdy nedá povedať. Hovoríme o športe, navyše o veľmi špeciálnej súťaži. Víťazstvo závisí od viacerých okolností, napríklad vôbec nie je isté, že každý zvládne psychickú záťaž. U štyroch ľudí je väčšia šanca aj na chybu. Musíme sa pripraviť na všetko. Teraz sa však takýmito vecami nezaoberáme. Pripravujeme sa, robíme si svoju prácu. To je momentálne všetko, čo môžeme robiť.

V prvý septembrový týždeň ste už navštívili Rio de Janeiro, vyskúšali ste si dráhu. Aká je podľa vás?

T.: Nám sa páčila, je prekrásna. Nachádza sa v luxusnej štvrti Ria, voda v dráhe je oproti klebetám čistá. Symbol Ria, obrovská socha Krista, pozerá rovno na dráhu. Problém je len ten, že na posledných 200 metrov nepostavili obrovskú na vode plávajúcu tribúnu. Tá tribúna by bola nesmierne dôležitá, lebo bez nej je dráha dosť veterná. Navyše, vietor je nepredvídateľný a nevypočítateľný. Na obed, keď sme skúšali dráhu bolo bezvetrie, potom z ničoho nič začal fúkať vietor z predu, do hodiny aj z boku, čoho dôsledkom bolo, že na vode sa vytvárali vlny. Budeme mať čo robiť, ak aj počas pretekov začne fúkať vietor.

Koho považujete za najväčšieho rivala?

V.: Maďari vždy veslujú veľmi dobre, ale sú tam aj Česi, Bielorusi, a v disciplíne K2 sa najviac obávame Nemcov a Austrálčanov. Mohli by sme povedať, že každého považujeme za rivala, veď na olympiádu sa môžu dostať len tí najlepší. A prekvapiť môžeme ktokoľvek.
Ročne trávite v tréningových táboroch aj 4 – 5 mesiacov.

Obaja máte rodiny, deti. Ako sa vyrovná rodina s vašou neprítomnosťou?

V.: Už si na to zvykli. Poslednú súťaž sezóny však vždy veľmi očakávajú. Bez podpory našich rodín by sme takéto výsledky nedosiahli. Inak žijeme celkom normálny život, keď sme doma my, berieme deti do školy, na krúžky, ako ostatní otcovia. Nežijeme extra život.

Za čo môžete ďakovať športu, s akými ľuďmi ste sa stali? Čo by ste odkázali mladým?

Keď sa na to pozrieme z formálnej stránky, stali sme sa uznávanými a slávnymi, cestovali sme po celom svete, naučili sme sa po anglicky, získali sme veľa priateľov a známych. Čo je však oveľa dôležitejšie, to sú vnútorné hodnoty. Naučili sme sa vytrvalo bojovať o dosiahnutie vytýčeného cieľa. Naučili sme sa čakať, keď sa niečo nepodarí, tak sa postaviť na nohy. Spoznali sme sami samého a spoznali sme aj svoje hranice. Toto všetko dodáva človeku vieru a sebadôveru. Deťom odporúčame, aby vyskúšali čím viac športov a pri tom, ktorý im sadne, najdlhšie vytrvali. Aby nechceli ihneď zvíťaziť. Súťaž je v ich veku ešte len hra a v ich veku je dôležité to, aby vyšli z von, našli si priateľov a žili zdravší život. Netreba sa snažiť o to, aby sa z detí stali budúci majstri. Dôležité je, aby sa vďaka športu stali vyrovnanou, sebavedomou osobnosťou.

Anikó H. Dráfi