Blog 2012. 09. 06.

Bi-Kulturalita VI

Už roky rokúce pozerávam (minimálne) jeden film denne. Výnimky sú naozaj výnimočné. Pravdupovediac si ani neviem spomenúť na deň, kedy by som si nepozrela nejaký film.

Mám dlhočizný zoznam stoviek filmov, ktoré si chcem pozrieť. A verte mi, ja teda nepozerám každú hlúposť, na ktorú natrafím. Mám také vlny. Niekedy je to Godard, niekedy Kurosawa, niekedy Hitchcock. Ale veľmi dlho to bolo všetko, len nie niečo slovenské. Včera ako som sa opäť raz ocitla s asi pätnástimi otvorenými imdb tabmi, natrafila som sa jeden zoznam slovenských a českých filmov.

Bolo ich okolo stovky, všetky mali dosť vysoké hodnotenia a videla som z nich tak štvrtinu. Vždy sa na seba nahnevám, ak nájdem niečo, čo by som mala poznať, ale nemám o tom ani páru. A v tomto zozname boli filmy od režisérov, ktorých mená som nikdy ani len nepočula. Tak veľmi by som chcela viniť televíziu, že z toho nikdy nič nemá na programe, alebo obchody, že sa k slovenským filmom nedá dostať, celkovo hocikoho, kto je vinný za to, že sa slovenská filmografia nepropaguje, ale úprimne, hnevám sa hlavne na seba.

Teraz by som najradšej zastavila čas, sadla si a pozrela si všetky tie filmy, a potom pokračovala v živote ako vzdelaný človek, ale, po prvé, to je nemožné, a po druhé, podstata pozerania filmov nie je v tom, aby sme ich mali pozreté, ale aby sme z nich niečo mali. A tak aj napriek tomu, že sa hanbím, koľko skvelých filmov som odignorovala, teším sa na všetky tie večery, kedy mi nejaký učaruje.

Keď ide o naše filmy, som veľký optimista. Mám s nimi, totižto, samé dobré skúsenosti. Po všetkých tých amerických hlúpostiach, čo som už v živote videla, je pozeranie starých slovenských diel absolútna lahôdka. To najhoršie, čo som na ne kedy povedala, bolo: „to nebolo vôbec zlé,“ hovorím o starých.

Včera som si, napríklad, pozrela Plichtovu Lásku neláskavú. Názov mi pripomína báseň E.B. Lukáča. Neviem kto písal scenár, ale dialógy písal Milan Lasica. Keď ide o Lasicu, názory mojej rodiny a kamarátov sa rozchádzajú. Niekto ho zbožňuje a niekto ho neznáša. Ja si v týchto prípadoch vyhradzujem nemať vôbec žiaden názor. Ale keď sa povie Lasica, automaticky dodám Satinský. Z toho si odvodím Ktosi je za dverami, a hneď je v obraze Jaro Filip. A keďže Jara Filipa považujem za génia, nemôžem neznášať nikoho z ľudí, s ktorými spolupracoval.

Táto skupinka ľudí, ktorí majú alebo by mali dnes už okolo 60-ky, vytvorila príliš veľa hodnotného. Hlavne čo sa týka scenárov a textov piesní. A tak trochu sa bojím, čo sa stane, až sa táto generácia úplne vytratí. Ale to je normálne. Aj oni si zamladi hovorili, že už nie sú skupiny ako Beatles. A nemám rada ten hlúpy sentiment a la dnes sa už nič poriadne nevyrába. Ja ho využívam tiež často, ale keď to počujem z úst niekoho iného, uvedomím si aká je to hlúposť.

Vtedy sa museli umelci snažiť rovnako ako teraz. Áno, doba bola iná, a mne puká srdce, keď mi otec rozpráva ako to v Komárne kultúrne žilo, keď bol mladý (už mu ťahá na 70, takže bolo času na zmenu). Ale aj teraz je to iba na nás. A tak sa pýtam: Kedy ste boli naposledy v Jókaiho divadle? V knižnom klube na Palatínovej? V galérii vo vojenskom kostole? Je pravda, že nám chýba poriadne kino s filmovým klubom a permanentkami, piatkovými akciami pre študentov a premietaním pre pamätníkov, alebo hocijaké funkčné kino, ale veľmi dúfam, že aspoň na basketbal ste zašli…!