Erzsébet Janits: Predčasne narodené detičky, ktoré objímajú háčkované chobotnice sa vyvíjajú rýchlejšie

Erzsébet Janits je sociologička a úspešná podnikateľka, ale málokto vie o nej, že v súkromnom živote má netradičné hobby, ktoré prerástlo vo vášeň a zároveň nezištnú pomoc. Kto by si myslel, že táto úspešná a rázna podnikateľka doma pletie, háčkuje a so svojimi výrobkami podporuje nemocnice?

Teta Snoopy

V Komárne o Vás dodnes hovoria ako o „tete Snoopy”. Ako ste dostali túto prezývku?

V roku 2013 som pracovala na vysokej pozícii u firmy Finanzpartner. S úspešnou kariérou za sebou som už vedome hľadala spôsoby, ako by som mohla pomôcť druhým. Na príležitosť som nemusela dlho čakať. Jedna z našich partnerských spoločností chcela osloviť deti s programom, ktorému dali názov Kamarát Snoopy. Z financií, ktoré určili na projekt vyčlenili peknú sumu na reklamu. Napadlo mi: Prečo by sme dali tieto peniaze reklamných štúdiám, keď z nich môžeme podporiť priamo deti? Mohli by sme vyhlásiť jednu súťaž, kde by deti napísali alebo nakreslili, že čo si myslia o priateľstve. Blížili sa aj Vianoce – z týchto peňazí sa pod stromček môžu dostať krásne darčeky! Nápad sa zapáčil aj vedeniu a spoločne s niekoľkými kolegyňami sme sa pustili do organizovania. Vyhľadali sme materské a základné školy na južnom Slovensku. Celé sa to začalo ako maličká akcia, záujem však prekonal všetky očakávania! Zúčastnilo sa na nej viac ako tisíc záujemcov. Súťaž bola vyhlásená v štyroch kategóriách. Výhercovia si mohli zobrať domov hodnotné ceny. Okrem toho sme prekvapili s menšími darčekmi skoro tisíc detí, a jedna zo škôl dostala do daru tisíc eur. Tým, že som mala na starosti akciu, postupne ma deti začali nazývať „teta Snoopy”. Počas tejto akcie som prvýkrát pocítila, že aké to je byť zapojená do tak veľkého charitatívneho projektu.

Chobotničky pre malé srdiečka

Ako ďalší krok ste začala háčkovať z mäkkej priadze pre predčasne narodené deti. Odkiaľ pochádza tento nápad?

Ešte pred rokmi som raz čítala v jednom maďarskom magazíne, že v tamojších nemocniciach sa pustili do jedného projektu. Cieľom projektu je dať do rúk predčasne narodených detí mäkučké háčkované chobotničky z čistej vlny. Je to celkom zvláštne, ale zdá sa, že majú na ne dobrý vplyv. Nožičky chobotnice im pripomínajú pupočnú šnúru a jemnosť háčkovanej postavy vyvoláva pocit v lone. Tie predčasne narodené detičky, ktoré objímajú malé háčkované chobotnice sa cítia vo väčšom bezpečí a vyvíjajú sa rýchlejšie, ako deti bez chobotnice. Povzbudená týmto som začala háčkovať chobotnice s cieľom, že raz s nimi obdarím jednu nemocnicu.

Aj predtým ste veľa háčkovala?

Vôbec som nevedela háčkovať. Ručné práce ako vyšívanie a pletenie som mala vždy rada, ale háčkovanie bolo pre mňa novinkou. Pomocou videí na internete som sa postupne, pomaly naučila výrobu chobotnice. Nebolo to ale jednoduché.

Motivovalo Vás, aby ste pomohla predčasne narodeným bábätkám?

Na jednej strane áno, lebo zbožňujem bábätká. A na druhej strane som pomohla aj sama sebe. V prvom rade som matka. Moje tri dcéry v tejto dobe dospievali. A zrazu ma už tak veľmi nepotrebovali. Ja som zas hľadala svoje miesto. Inak sa snažím, takmer ako posadnutá, každú minútu využiť, nečinnosť je v mojich očiach strata času. V háčkovaní chobotníc som sa našla: na jednej strane sa odpútam od sveta čísiel, na druhej strane aktívne trávim svoj voľný čas a na tretej strane pomáham. Tým pádom sa cítim užitočná. Tak ma zaujalo háčkovanie chobotníc, že som háčkovala aj počas dovolenky na pláži. Kúpila som si bambusovú háčkovaciu ihlu, aby som nesedela so založenými rukami ani v lietadle! Prvá dávka mojich chobotníc nemala úspech. Darovala som ich jednej nemocnici, kde veľmi nevedeli, čo s nimi majú robiť. Neskôr sa na Slovensku začal projekt „Chobotničky pre srdiečkové detičky”. V rámci tohto projektu, ale aj rodinným príslušníkom a známym som darovala veľmi veľa chobotníc. Odozvy boli vždy veľmi milé, pozitívne. Pre mňa je to srdcová záležitosť a preto prostredníctvom mňa stále viac ľudí vie o tejto možnosti. Stane sa, že mi napíšu neznáme ženy s tým, že sa chcú pridať k tomuto projektu. Viacerým som pomohla s tým, že som im kúpila priadzu. Ide o drahšiu priadzu, lebo do ručičiek novorodencov nemôžeme dať hocičo.

„Prvá dávka mojich chobotníc nemala úspech. Darovala som ich jednej nemocnici, kde veľmi nevedeli, čo s nimi majú robiť. „

Neháčkujete len chobotnice…

Nie. Pre predčasne narodené bábätká a novorodencov háčkujem aj malé čiapky, rukavice, topánočky. Aj ich zbieram, lebo veľa prác od žien sa dostane ku mne a nemala som ešte príležitosť odovzdať ich v niektorej nemocnici. Veríte, či nie, už mám plnú detskú izbu s ich prácami! Akonáhle skončí politická kampaň, ihneď vyhľadáme nemocnice, ktoré tieto veci potrebujú. Najväčšia radosť pre mňa je to, že háčkovanie sa stalo spoločnou rodinnou záľubou, totiž aj moje dcéry začali háčkovať. Mám pocit, že som im bola schopná odovzdať niečo dôležité, že môžeme žiť aktívne.

S dôchodcami pre predčasne narodených

Prednedávnom ste spolu s usilovnými členkami Klubu dôchodcov vo Veľkom Mederi „obliekli” Neonatologickú kliniku vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v Nových Zámkoch. Ako ste sa s členkami klubu stretla?

Zoznámila som sa s nimi na jednej predvolebnej akcii. Oslovila ma vedúca výšivkového klubu, Judit Lőrincz s tým, že by sa veľmi radi nejako zapojili do tohto projektu. Háčkovať, žiaľ, vie z nich len zopár, skôr by šili. Nepotrebujú do niektorej nemocnice niečo? Myslela som si, že oslovím FNsP v Nových Zámkoch, veď mám s nimi veľmi dobrý vzťah. Spísali, čo by potrebovali: malé vankúšiky, plachty, prikrývky, baldachýny na postieľky a kryty na inkubátory. Zadali aj presné rozmery. Ja som nakúpila látky, našla som krásne, rozprávkové látky a nevedela som im odolať. A ženy sa následne pustili do práce. Pri príležitosti svetového dňa predčasne narodených detí sme odovzdali 80-100 vankúšikov, 60 plachiet, 13 prikrývok na inkubátory a 12 baldachýnov. S týmto darom obliekli celú kliniku! Je to celkom iný pocit, keď sa miestnosť podobá detskej izbe. Čas trávený v takomto prostredí je príjemnejší, ako medzi štyrmi bielymi stenami. Dámy z klubu ani potom neprestali so šitím, takže menším balíkom sme podporili aj komárňanskú nemocnicu. Tu skôr potrebovali obliečky, ale darovali sme aj topánočky, malé rukavice, čiapočky. Samá ručná práca. Mnoho ľudí si ani neuvedomuje, koľko trvá tieto veci vyrobiť.

Prečo je dôležité, aby to bola ručná práca?

Mohla by som urobiť aj to, že oslovím sponzorov a tieto veci nakúpim v obchode. Ja si však myslím, že ručná práca je cennejšia. Veď na to, aby sa tieto veci urobili je potrebná práca, treba tomu venovať čas a pozornosť. V týchto výrobkoch sú srdcia a duše žien. A aj ten pocit, keď sa s touto aktivitou zaoberám, tak cítim, že ma niekto potrebuje. A tento pocit je veľmi dôležitý aj v živote dôchodcov. Z tohto projektu sa stal jeden veľmi pekný projekt – spája najstaršiu generáciu s tou najmladšou. Malé prikrývky, vankúšiky, háčkované topánočky sa dostanú od srdca k srdcu. Prostredníctvom novín sa o tejto činnosti dozvedelo veľa ľudí a prihlásili sa ďalšie kluby dôchodcov, šijacie kluby, že by radi pomohli. Čo keď aj oni môžu byť užitoční. Akýkoľvek bude môj osud po voľbách, v ktorých kandidujem, určite sa budem touto charitou zaoberať aj v budúcnosti. Len tak môžeme skutočne zmeniť a vylepšiť svoj život, keď zmeníme a zlepšíme život druhých.

-da-