Hrdí na školu

Žijeme takú zvláštnu dobu. Na internetoch nenávidíme, lajkujeme, občas zdieľame, závidíme, aj obdivujeme. Ak hovorím o FB, som už pozadu, lebo dnes letí Instáč. Zbierajú sa srdiečka, páčiky a cez fotky a videá sa aj hejtuje. 

Sociálne siete rozprávajú „bežné” príbehy nebežných ľudí. Ale aj nevšedné príbehy tých bežnejších. 

Ruskí či americkí fenomenálni speváci na mega súťažiach, ale aj prdiace psy, plačúce pandy či trapkovia bez talentu. To všetko získava milióny videní a milióny fanúšikov. Neviem, či je to dobre alebo zle. Jedna vec ma ale mrzí. 
Okolo nás a tým nemyslím internet, ale svet, ktorý tu stále je, sú ľudia často ďaleko úspešnejší, šikovnejší ako to, čomu pridávame páčiky na internetoch. A ani o nich netušíme. A ak aj tušíme, neriešime. Prečo?  

             Napríklad na chodbách Gymnázia Ľ. J. Šuleka v Komárne stretnete ľudí, ktorí by si zaslúžili našu pozornosť, náš potlesk omnoho viac ako dve tretiny toho, čomu ste za posledných 24 hodín dali srdiečko či páčik. 

            Len je to asi moc blízko. Je to príliš dosiahnuteľné. A možno nám to až primoc kričí do tváre nenávidenú vetu. „Veď toto by som mohol aj ja… Stačilo by, ak by som menej času páčikoval a viac sa venoval tomu, čo ma skutočne naplní.”  Úspech alebo neúspech jednotlivca ale teraz riešiť nejdeme. Ide mi o čosi iné.

            Slováci majú takú zvláštnu vlastnosť. Nedokážu, či skôr nechcú byť hrdí na to, čo by nám malo byť najbližšie. Snáď len hokejisti v nás dokážu zapáliť pocit byť hrdí na vlasť. Ale nemusíme zachádzať tak ďaleko. Stačilo by uvedomiť si, že môžeme byť hrdí napríklad na našu školu. 

             Gymnázium L. J. Šuleka nie je len budova. Je to škola, ktorá vychovala a vychováva mimoriadne úspešných ľudí. A to je ten ozajstný úspech, o ktorom by sme mali hovoriť. To je to, čo by sme mali páčikovať a na čo by sme právom mali byť hrdí. My absolventi, ale aj študenti, ktorí práve chodia po chodbách so sklonenou hlavou a ťukajú do chytrých telefónov. 

            Zdvihnite hlavy a obzrite sa okolo seba! Stretnete skromnú dievčinu s plachým pohľadom, ktorá sa sama naučila po japonsky tak, že v súťaži porazila aj vysokoškolákov, vlastne úplne všetkých, kto sa na súťaž prihlásil. Stretnete športovca, ktorý odišiel zo svojho rodného mesta, žije v Komárne bez rodičov, aby sa venoval plávaniu a darí sa mu fenomenálne. Ale stretnete aj chalana rozhľadeného v geografii tak, že mu tlieska celý svet. 

            Tu je len príklad. Príklad troch ľudí, ktorí sú nám na dosah. Ich úspech nie je na úrovni školského dvora či nášho malého dvojjazyčného mesta. Ich úspech siaha od Tokia, cez Honk Kong až po olympiádu. Plným právom na nich smieme byť hrdí. Len sa nesmieme báť. Nesmieme sa báť byť pyšní na ich úspech, rovnako tak ako na našu školu. Rovnako tak ako je škola hrdá na úspech svojich študentov.

Ema Kristína Sokolová (16 rokov), absolútna víťazka 6. ročníka súťaže v japonskom prednese. Napriek tomu, že sa po japonsky učila viac-menej sama, porazila aj vysokoškolákov. Pred pár rokmi získala poukážku na nákup kníh. Jednou z knižiek, ktoré si vybrala bola japončina pre samoukov a to bol jej štart do tohto naozaj náročného jazyka. Chvíľu ju učila spolužiakova mama.

Dnes sa po japonsky plne dorozumie. Napriek tomu, že výučbe japončiny venovala niekedy aj päť hodín denne, nájde si čas aj na priateľov.

            Rovnako dobre hovorí slovensky, aj maďarsky, plánuje si spraviť certifikát C1 (vyššia úroveň ako mat. skúška) z anglického jazyka. Na gymnáziu sa venuje aj nemčine. Už uvažuje, že sa začne učiť kórejčinu alebo čínštinu. Aktuálne sa ale pripravuje na poznávací výlet do Japonska, ktorý bol hlavnou cenou v súťaži. 

            Na výučbu jazyka odporúča využitie aplikácií v mobiloch. Najmä na začiatku to môže pomôcť zistiť, či vám jazyk vyhovuje. Blok z použitia cudzieho jazyka dokáže prekonať práve vďaku internetu. Nazbiera sebavedomie a cez aplikáciu sa začne s niekým rozprávať. „Je hlúposť mať predsudky pred začatím požívania cudzieho jazyka. Je to cesta ako si nájsť cestu k jazyku…,” odkazuje všetkým, ktorí zvažujú výuku cudzieho jazyka. Kristína by sa japončinou rada v budúcnosti aj živila, či už ako prekladateľka, ale v hre sú aj diplomatické služby.  

Alex Kušík (17 rokov), na Majstrovstvách sveta juniorov sa mu v lete 2019 podarilo vytvoriť slovenský juniorský rekord v plávaní. Je to Bratislavčan, ale kvôli trénerovi Michalovi Knihárovi sa presťahoval do Komárna. Svoj rekord si riadne vydrel, je to však len začiatok a ak nepoľaví, má pred sebou naozaj sľubnú kariéru. Plávaniu sa venuje 12 rokov. Už dnes sa prakticky pripravuje na olympiádu, ktorá je jeho veľkým snom.

Bežný deň stredoškoláka Alexa vyzerá trošku nevšednejšie ako ten náš. Ráno má tréning, potom škola a zas tréning. Trikrát do týždňa má plus k tomu aj posilňovňu. Na gymnáziu mu učitelia vychádzajú v ústrety, ale len termínmi písomiek a skúšok. Spraviť ich však musí všetky bez pardonu. Prvú svoju medailu získal ako desaťročný, dnes už medaily ani nepočíta. Najnáročnejšie pre neho je to, že žije v Komárne bez rodičov, má tu síce priateľov, ale chýbajú mu. V pätnástich rokoch sa chcel dostať na európsky olympijsky festival, na ktorý začal trénovať v Komárne. Odvtedy tu ostal. Ako sa vyjadril, samota je občas trochu ťažká, pomáhajú mu však priatelia a šport, ktorému sa plne oddal. 

Matúš Béber (17 rokov), získal striebornú medailu na Medzinárodnej geografickej olympiáde v Honk Kongu. Na tejto prestížnej súťaži sa zúčastnil už druhýkrát, minulý rok sa konala v Kanade. Geografii sa venuje už od škôlky, i keď tak ozajstne sa jej venuje od piateho ročníka na základnej škole. Viac ako vedieť napríklad vymenovať všetky hlavné mestá ho zaujíma ako sa v rôznych krajinách žije, ako krajina funguje po stránke environmentálnej, politickej i ľudskej. Za veľkú výhodu žitia na Slovensku okrem príjemnej klímy a toho, že žiadny živočích ani choroba ani vojenský zásah nás priamo neohrozuje na živote je to, že máme „bezproblémové” pasy. „Napríklad kanadský tím sa kvôli afére s Huawei nemohol zúčastniť plánovaného výletu po Číne…,“ vysvetľuje  zdravo sebavedomý Matúš. Dohovorí sa okrem rodného jazyka maďarsky, anglicky, španielsky, aj  nemecky či srbochorvástky.

V budúcnosti by sa rád venoval geografii alebo diplomacii, zatiaľ ale len zvažuje. Na cestovaní miluje rôznorodosť a inakosť, ako krajiny tak ľudí.  Pýtal som sa ho aj na názor na migráciu. „Migrácia tu bola vždy a aj dnes sú okolo nás ľudia, ktorí sem napríklad prišli a integrovali sa, nemáme s tým problém. Môžu byť pre krajinu prínosom. V čom zlyhali západné štáty je to, že sa nesnažili úplne implementovať tých ľudí do spoločnosti. Vytvorili sa uzatvorené komunity s vlastnými pravidlami a tie nedokážu spolupracovať – žiť s okolím.“ Gymnázium Ľ. J. Šuleka v Komárne považuje za dobrú školu. Vytvára mu výborné podmienky aj pre cestovanie aj pre štúdium, ktoré je primerane náročné. „Kto sa učiť chce, má tu výborné podmienky…”

A toto je len rýchly pohľad na ľudí okolo nás. Na sociálnych sieťach zatiaľ veľa rozruchu nezaznamenali, no stretnúť ich v živote, hovoriť s nimi, dáva istú nádej. Nádej v človečenstvo, nádej, že svet okolo nás predsa len nie je tak šialene povrchný. 

Jozef Černek