Nechcem byť monštrum

Ambiciózny Komárňan Viktor Vincze je osobným trénerom a kulturistom. Tvrdí, že éra veľkých svalovcov už skončila, dnes letia skôr atletické telá.

Tú správnu jednoručku snáď nikdy nenájdem, povzdychne si v týchto dňoch nejeden miesič železa. Množstvá ľudí, ktorí sa s novoročným odhodlaním vovalili do posilňovní však postupne zaručene miznú a objavia sa zase pred letom. „Január u nás? To isté, čo všade,“ smeje sa Viktor Vincze, rodák z Komárna, ktorý ako fitnes tréner pracuje v Bratislave, no tiež súťaži ako bodybuilder. S nemalými cieľmi.

Fitnes model
Viktor patrí do novej generácie kulturistov. Súťaží v kategórii Men’sPhysique, ktorá je zameraná na estetickú stránku postavy a symetriu tela. Nejde tu o čo najväčší rast svalov, tie sa dokonca považujú za defekt. „Nikto dnes už nechce vyzerať ako Ronnie Coleman. Nie je to pekné, ani zdravé. A cesta k obrovským svalom vedie často aj cez prípravky, ktoré sú vyslovene zdraviu škodlivé a zakázané,“ hovorí. Toto je podľa neho smer, ktorým sa fitnes priemysel bude uberať. Ľudia totiž chcú byť pekní, atletickí a chcú mať funkčné telo. Roky obrovských neobratných monštier sú tak zrejme už definitívne minulosťou.

Aj súťažné pózovanie je v Men’sPhysique iné, porotcovia kladú dôraz na odlišné aspekty. Kulturisti sa pred porotou predvádzajú zo štyroch strán, absolvujú promenádu. „Je to skôr taký fitnes modeling, ako súťaž o čo najväčšie svaly. Treba dobre vyzerať, ale aj dobre pózovať, usmievať sa, vedieť sa predať,“ vysvetľuje Viktor Vincze.

V tejto kategórii zameranej na estetiku tela je Viktor vlastne slovenským priekopníkom. V roku 2014 sa zúčastnil prvej tunajšej súťaže, ktorá sa v rámci Mozolani Cup konala v Žiline. „Keďže som prvý ročník vyhral ja, stal som sa akýmsi príkladom toho, ako majú chalani vyzerať. Ak niekto teda chcel ďalší rok vyhrať, snažil sa mi podobať,“ smeje sa. Bol dokonca natoľko perfektným príkladom, že ho ďalší rok predbehla až pätica pretekárov. To ale bolo výsledkom posledného predsúťažného jedla, ktoré mu spôsobilo zdravotné komplikácie. „Bolo mi nevoľno, cítil som sa na odpadnutie a mal som nafúknuté brucho. Napriek tomu som to vytiahol až na šieste miesto, takže som relatívne spokojný,“ vraví. Porotcovia si dokonca našli čas, aby pochválili jeho pózovanie, ktoré napriek krútiacej sa hlave bolo výborné.

Americký sen
V roku 2016 ale určite chce zaútočiť na titul a reprezentovať seba i Slovensko v zahraničí. Pokiaľ by uspel na medzinárodnej úrovni v rámci federácie IFBB, získal by kartu profesionálneho športovca, čo so sebou nesie možnosť oveľa ľahšie sa uchádzať o víza do Spojených štátov amerických. „Tam sú tak dvadsať rokov pred nami. Je to vidieť na strojoch, na počte posilňovní aj na kultúre v nich,“ tvrdí. Z vlastnej skúsenosti pozná pomery v tamojších zariadeniach. „Keď sa tam postaví chalan k zrkadlu a pomedzi dvíhanie činiek si repuje, nikto to nerieši. U nás by ťa už upozorňovali, alebo nahrávali na Facebook,“ myslí si.

Ľudia tam podľa neho nemajú problém prísť a pochváliť. Či už progres, alebo topánky. Úplne iný prístup zažil aj ako klient. „Nie je problém nájsť tam posilňovňu, ktorá je otvorená 24 hodín denne. Personál je tam veľmi ústretový, zariadenie oveľa modernejšie. Pritom je to za rovnakú cenu ako na Slovensku,“ vysvetľuje. Samozrejme, Amerika je známa svojou vysokou mierou obezity. „Treba si dávať veľký pozor na jedlo, do všetkého dávajú cukor,“ hovorí. Ten je pritom droga. Ak ho telo zacíti raz, chce ho čoskoro opäť. Reálne ale podľa Viktora potrebuje telo cukor iba po tréningu. „Ak je niekto v diéte a má pocit, že bez cukru nevydrží,

Barterový sponzoring
Do posilňovne zavítal Viktor Vincze po prvýkrát ako päťročný. „Chodil som sa pozerať k susedovi do pivnice ako chlapi cvičia,“ spomína na prvý kontakt s ťažkou oceľou. Postupne vystriedal viacero pivníc a podobných súkromných komárňanských zariadení, pričom zväčša sa stretával s podomácky vyrobenými činkami. „Bol to úplný underground, keby som sa poškrabal na tých činkách, zrejme dostanem otravu krvi,“ smeje sa. Ako pätnásťročný už postúpil do „ozajstnej“ posilňovne, kde začal na sebe naplno pracovať. Vypracoval sa natoľko, že si od neho začali ľudia pýtať rady. To naštartovalo jeho kariéru. „Najprv so mnou chceli cvičiť kamaráti, potom na odporúčania za mnou chodili aj ich známi, ktorých som dovtedy nepoznal,“ hovorí. Za tréningy peniaze nebral, maximálne mu jeho cvičenci zaplatili vstup do posilňovne.„Ani dnes to nerobím pre peniaze. Mňa by trénovanie bavilo aj bez nich. Som ale šťastný, že si svojím koníčkom dokážem zarobiť,“ vysvetľuje. Financie od klientov investuje späť do seba – platí si semináre, kupuje literatúru, či platí letenky a štartovné do súťaží. So sponzormi je to samozrejme náročné. Po prvých úspechoch sa ale objavili aj záujemcovia o spoluprácu. „Na Slovensku to ale funguje skôr barterovým spôsobom. Pre jedného výrobcu som robil videorecenzie a posielali mi ich výrobky.Peniaze v tom síce nie sú, no aj takto ušetrím slušné financie,“ hovorí.

Prácou s ľuďmi a porovnávaním výsledkov si Viktor spravil základy svojej praxe v Komárne. Tú naplno rozbehol až po presťahovaní sa do hlavného mesta. V sieti posilňovní FIT UP! sa stal prvým oficiálnym domácim trénerom. „Kamarát, s ktorým som cvičil, sa rozhodol otvoriť vlastné fitko. Fungujeme už takto tri roky,“ približuje Viktor. Úloha trénera ho veľmi baví, denne sa stará o takmer tridsať zverencov, z toho desať mu dôveruje prostredníctvom onlinecoachingu. Radí im čo a ako cvičiť, vymýšľa im jedálničky a pomáha s doplnkami výživy. „Byť trénerom znamená, celoživotne sa vzdelávať. Všetko sa rýchlo mení. Objavujú sa nové informácie, nové postupy,“ hovorí.

A keďže on dáva do svojho povolania všetko, to isté čaká od svojich zverencov. „Najprv si sadneme, porozprávame sa o možnostiach a cieľoch. Našťastie si už môžem vyberať. Keď vidím, že do toho niekto nedáva všetko, klame mi, alebo podvádza, tak sa s ním rozlúčim,“ varuje a dodáva, že aj on má iba jedny nervy.

Chaos v potrave
Aby bol svojim klientom prínosom, musí veľa čítať, no tiež chodiť po kurzoch a seminároch. „V posledných rokoch sa spravilo mnoho výskumov a zbúralo veľa dogiem, ktoré vo fitnes priemysle platili. Napríklad že tuk je zlý a priberá sa iba z neho. Ľudia potom jedli nízkotučné jedlá, no plné bielkovín a sachariov a čudovali sa, že priberali,“ tvrdí. Zdravá výživa a cvičenie sú dnes veľmi frekventovanou témou. Napriek tomu mnohí ľudia veria úplným hlúpostiam, ktoré sa nezakladajú na pravde. „Osveta je slabá. Ľudia sú úplne stratení v tom, čo je zdravé a čo nie. Čo musia robiť a čo nemôžu,“ hovorí. Výrobcovia sa snažia nakupujúcich presvedčiť o tom, že práve ich výrobok je pre nich to najlepšie. Avšak nálepky „BIO“, „nízkotučný“, alebo „celozrnný“ nič nezaručuje. „Aj v celozrnnom pečive či cestovinách sú sacharidy, ktoré sú hlavnými prispievateľmi na váhe,“ vysvetľuje.

Ľudia tiež veria tomu, že jesť po šiestej je nezdravé. „Nie je vôbec dôležité kedy ješ, ale čo. Ďalšou dogmou, ktorej veria, je že ženy by nemali cvičiť s činkami, lebo budú chlapské. Úplná hlúposť,“ krúti hlavou. Ženy majú totiž primálo mužského hormónu testosterónu, ktorý je k rastu svalov veľmi potrebný. Podľa Viktora sú preceňované aj raňajky. Najmä ak niekto chudne, ide nimi proti sebe. V noci sa totiž dejú procesy, ktoré spaľujú tuk. Ak si ráno niekto dá džús, pečivo, alebo iné cukry, tieto procesy zastavuje. „Ani v praveku si človek neotvoril ráno chladničku a nevybral vajcia a slaninu. Najprv si musel jedlo uloviť a nazbierať, teda vykonať fyzickú aktivitu,“ vysvetľuje.

Do extrémov ale netreba zachádzať ani s diétovaním. „Samozrejme, ak niekto neje celý deň nič, jeho metabolizmus sa spomaľuje, je malátny a neschudne. Preto si treba strážiť príjem kalórií. Je to trochu náročnejšie na čas, ale prináša to výsledky,“ je presvedčený. Najmä ženy si podľa neho dokážu zaumieniť nezmyselné hladovanie, ktoré zaručene končí neúspechom, či dokonca fyzickým kolapsom. „Ak chce niekto so sebou čosi robiť, treba si problematiku naštudovať. A ak na to nemáte čas, vyhľadajte osobného trénera,“ uzatvára.