Mesto 2014. 03. 06.

Pomáhať vždy tam, kde nás potrebujú

Cesta k nominácii „Sestra roka 2013“. Rozhovor s Danielou Kallós Belokostolskou, riaditeľkou neziskovej organizácie Anjelské ruky.

Je zakladateľkou neziskovej organizácie Anjelské ruky, kde je riaditeľkou, odborným zástupcom a sestrou v jednej osobe. Úzko spolupracuje so sociálnym odborom mesta Komárno a tak sa snaží pomáhať tým najslabším. Povolanie sestry je pre ňu poslaním, a ako hovorila, „je to môj život, bez ktorého by som nemohla už ani existovať“. Tvrdí však tiež to, že povolanie sestra nie je v spoločnosti vôbec docenené.

Táto nominácia mi dáva tušiť, že ste silná osobnosť.
To je ťažká otázka. Nerada hodnotím seba. Asi som silná osobnosť. Som energická, priebojná, nevzdávam sa ľahko. Keď ide o pacienta, nepoznám slovo nemožné. Ak sa naskytne problém, ktorý treba riešiť, vždy hľadám tú správnu cestu v prospech pacienta. Skôr by som sa tak zaškatuľkovala, že u mňa viac presvitá dobrosrdečnosť, skromnosť a pokora, ako najdôležitejšie charakterové vlastnosti v našom povolaní.

Prečo ste sa rozhodli robiť toto náročné povolanie?

Ja som sa nikdy nerozhodovala, čím chcem byť. Už z rozprávania mojej mamy viem, že ako malé dieťa som sa často hrávala s bábikami na sestričku. Každú jednu bábiku som dopichala špendlíkmi a zaväzovala im boľavé nožičky. Nikdy nebolo pochýb, čím vlastne chcem byť. Otázka pri voľbe povolania pre mňa vôbec nebola ani otázkou. Náročné? Áno, pretože toto povolanie vyžaduje celého človeka dvadsaťštyri hodín denne a sedem dní v týždni.

Kto vás nominoval na titul Sestra roka?
Vybrala ma Rada komory sestier v Komárne. Ja som sa o tom dozvedela, keď mi zavolala prezidentka komory, oznámila mi nomináciu a spýtala sa ma, či s tým súhlasím. Moja prvá otázka znela, prečo mňa? Veď v našom okrese sú tisícky sestier, ktoré sú obetavé, šikovné a vzdelané. Odpoveď bola, my to vieme. Cítim sa byť veľmi poctená zo strany tých, ktorí ma nominovali a vyjadrili mi svoju podporu k tomu, čo dennodenne robím.

Máte za sebou bohatú životnú dráhu.
Po skončení Strednej zdravotníckej školy v odbore detská sestra v roku 1987 som nastúpila na detské oddelenie v komárňanskej nemocnici, kde primárom bol pán Dr. Gaulider. Neviem, či to bola náhoda, ale ako dieťa som k nemu veľa chodila do ordinácie, sledovala som ho a povedala by som, že sa stal mojim vzorom. Touto cestou by som sa mu chcela aj poďakovať za to, že ma vlastne dohnal tam, kde som teraz. Celý svoj život som odrobila v NsP Komárno, prešla som rôzne oddelenia až dovtedy, kým sa nemocnica nepretransformovala. Vtedy som odtiaľ odišla. V roku 2008 som založila prvú svoju súkromnú agentúru domácej ošetrovateľskej starostlivosti ADOS – pomocná ruka, kde som dlhé roky pracovala. Keď som odtiaľ odišla, založila som neziskovú organizáciu Anjelské ruky, kde pôsobím až doteraz.

rodina Turecko 1

Musíte byť veľmi zaneprázdnená, zostane Vám čas na rodinu?
Máme početnú rodinu, tri deti, dve baby a jedného chlapca. Majú dvadsaťpäť, pätnásť a sedem rokov, čo znamená, že s každým sú iné problémy. Je to kolobeh. Stále musím byť mamou i učiteľkou. Aj to je časovo náročné povolanie a vyžaduje odo mňa taktiež stopercentné nasadenie. V podstate mám dve povolania, a v každom mám stále robotu denne nonstop. Snažím sa byť ale v prvom rade matkou, čo odo mňa vyžaduje robiť neustále kompromisy. Mám šťastie, že mám šikovného manžela, ktorý mi veľa pomáha.

Ako vyzerá váš pracovný deň?
Pôsobím teraz v neziskovej organizácii Anjelské ruky, kde som riaditeľkou, odborným zástupcom a sestrou v jednej osobe. Nás je sedem, päť diplomovaných komunitných sestričiek a dve opatrovateľky. Poskytujeme terénnou formou domácu zdravotnú ošetrovateľskú starostlivosť a sociálne služby, lebo zdravotníctvo nezaobíde bez sociálnej pomoci. Ráno prídem do roboty, tvárim sa ako riaditeľka. V rámci agendy manažéra si urobím všetky papierové roboty. Keď som skončila, chytím svoju tašku, naštartujem auto a idem na adresy ako sestra. Končím až absolvovaním poslednej adresy. Nepoznám vymedzený pracovný čas.

Keby ste vy bola ministerkou zdravotníctva, čo by ste robila inak?
Musím povedať, že máme dobrú ministerku. Ak by som chcela odpovedať na otázku, tak v prvom rade by som urobila miernu očistu medzi zdravotníckymi pracovníkmi. Mám totiž veľa negatívnych skúseností z toho, čo som videla. Príde ustráchaný pacient s bolesťami či už do ordinácie, alebo do nemocnice, tak prvý jeho kontakt je sestrička. Ako by sa mala správať? Mala by sa usmiať, upokojiť ho, v rámci svojej profesie slušne sa s nim porozprávať. Žiaľ, viackrát som bola svedkom opaku. V našom povolaní výhovorky nemajú opodstatnenie. Sestra, ktorá nemá úsmev na tvári, nemá tam čo robiť. Našťastie je to iba mizivé percento z tisícok obetavých sestier. Na druhej strane sa treba aj s tým zaoberať, prečo dochádza stále častejšie k takzvanému syndrómu vyhorenia. Pacientov je čoraz viac, sestier je málo, sú preťažené a ešte nie sú ani patrične docenené. Tento stav nemôže večne trvať.

V praxi určite mávate humorné, zvláštne, ale aj tragické prípady. Ako sa s nimi vyrovnáte?
Mávame všelijaké. Humorné napríklad vtedy, keď nás obvodní lekári odporúčajú na určitú adresu, dajú nám neúplne informácie a zabudnú nám povedať, že pacient má Alzheimera. V byte je staršia pani s dcérou, ale ona nevie, kto to je. Museli sme zavolať susedu, ktorá pacientku presvedčila, že neznáma osoba je jej dcéra. Žiaľ počet tragických prípadov pribúda. Keď už niekoho ošetrujete tri roky, stávate sa členom tej rodiny. Zrazu zavolá matka v nedeľu doobeda, že jej syn zomrel, to je šok. V škole nás učia ako sa v takýchto prípadoch odosobniť, ale neide to. Ťažko sa to prežíva aj po rokoch praxe.

Máte pacienta, na ktorého nikdy nezabudnete?
Som človek, ktorý nikdy nezabúda ani na jedného svojho pacienta, s ktorým sa stretávam počas každodennej práce, pretože každý jeden klient je iným spôsobom pre mňa iný, výnimočný, vzácny, čo sa týka ľudských vlastností. Každý z nich vo mne zanechá niečo užitočné, krásne, nápomocné, čo mňa ako človeka obohatí a ako sestra môžem z tých poznatkov a ľudských osudov čerpať. Predsa by som sa zmienila o jednom staršom, vážne chorom pánovi, ktorého navštevujem pomaly dva roky. Musím uznať, že náš dovtedy pracovný vzťah v dnešnej dobe prerástol na ozajstné priateľstvo. Vieme sa porozprávať, zasmiať sa, navzájom si radíme, podporujeme sa. Nikdy nezabúdame na meniny, narodeniny, Vianoce, či Nový rok. Keď sa u nich pečú koláčiky, už ma čakajú zabalené a pripravené aj pre moje deti.

deti Turecko 1

Zdravo žiť, poraďte nám.
Mladým odkazujem, nepiť alkohol, nefajčiť a menej stresovať. Veľa spať, to čo sa mne neveľmi darí. Našim starším klientom vždy radím, aby si dávali pozor na pitný režim. Niekedy, hlavne nových pacientov nájdeme v takom vysušenom stave, že máme čo robiť, kým ich dáme do poriadku. Namiesto infúzií dať si veľký pohár vody, a bol by pokoj. A rada pre každého, veľa pohybu a kto ešte vládze, nech športuje.

Každodenný stres v živote, práci a v rodine má vplyv na náš zdravotný stav?
Jednoznačne. Od rána do večera žijeme v strese. Nestíhame povinnosti, nepravidelne sa stravujeme, málo spíme. Všetko sa potom odzrkadlí na našom nepriaznivom zdravotnom stave. Vidím to aj u našich pacientov, a nielen u staršej generácie. Pribúdajú nám čoraz viac aj klienti zo strednej, a čo je horšie aj z radov mladých.

Máte trému pred vyhlásením výsledku titulu Sestra roka?
Veľmi. Túto nomináciu považujem za vrchol mojej doterajšej kariéry a cítim sa byť nesmierne poctená, že ma navrhli práve moje kolegyne. Vyjadrili mi uznanie, že si vážia moju prácu. Ich podpora ma veľmi teší, cítim sa byť viac užitočná a som presvedčená, že povolanie sestry je najkrajšie na svete. Nervózna som aj z toho dôvodu, že deň pred gala večerou mám ešte jednu vážnu povinnosť. Mám záverečnú skúšku na Lekárskej fakulte SZU v Bratislave v odbore zdravotnícky manažment a financovanie, ktorú by som veľmi rada urobila.

Danka 2

Nominantka na Sestru roka musí mať životné krédo. Prezradíte nám to?
Mám a radím každému, aby žili a pracovali podľa neho. „Nič nevravím, keď ma kritizujú. Snažím sa konať čo najlepšie a nechávam za mňa hovoriť moju prácu“.

(pt)